O tom, ako som opäť spanikárila. A úplne zbytočne

Pomerne často píšem na túto stránku o rôznych motivačných knihách. Možno ste si už aj všimli, že v mojich textoch sa sem-tam objavujú náznaky prepracovanosti (ktorú sa snažím riešiť lepšou organizáciou práce a zvýšením svojho bežného výkonu) či dokonca prvých príznakov tzv. syndrómu vyhorenia.

Nalejme si čistého vína – niekedy mám toho všetkého plné zuby. Špeciálne týždeň pred výplatou alebo tesne po zaplatení všetkých „šekov“. A hoci zbožňujem prácu s ľuďmi, občas, no dobre často ma ľudia vyčerpávajú.

O energetických upíroch sa toho už veľa popísalo a možno to aj poznáte zo svojho života, že skrátka máte človeka a po tom, ako s ním strávite nejaký čas, ste úplne „vyfľusnutí“. Toto nie je tá kategória. Mňa aj maximálne pozitívni ľudia niekedy vyčerpávajú. A môžem si za to úplne sama.

Je skvelé, keď vám hovoria: „Ty máš taký príjemný hlas. Teba sa dobre počúva. Múdro hovoríš…“ a kopu iných variácií. Naozaj za to ďakujem. Je to jedna moja „fialová krava„. Pomáha mi uspieť v mojej profesii. Predstavte si však, že vďaka tejto mojej úžasnej vlastnosti trávim „na telefóne“ približne 4-6 hodín denne. Úžasné, nie?

Tento čas je to miesto, kedy – nemôžem sedieť za počítačom a písať, strihať video, spracovávať tabuľky alebo robiť čokoľvek iné, čo si vyžaduje moje sústredenie. Veľa z tohto času je moja investícia do „dobrých vzťahov“ s ľuďmi. Mám ich rada a aj rada s nimi „pokecám“, ale niekedy by som bola skrátka rada, keby sa baterka v mojom telefóne vypla vždy po 10 minútach hovoru. Môžete ma odsudzovať, ale mne by to pomohlo pred obyčajným panikárením, či robím správnu robotu.

Minulý týždeň som fakt nebola ďaleko od toho so všetkým seknúť a „‚ísť do pokladne“ alebo „ísť za pás“. Necítila som sa docenená, zároveň som sa cítila neschopná (lebo niekedy fakt z vody víno neurobím) a mnoho ďalších protichodných pocitov typu – už síce padám na hubu, ale taký luxus ako oddych je pre mňa nedosiahnuteľný.

Keby som to mala zhrnúť jednou vestou: „Každý odo mňa niečo chce.“ A ja panikárim vždy, keď sa pozabudnem, že treba hovoriť „Nie“. A to ďaleko predtým, ako sa dostanem do rovnakej situácie ako nedávno. A to vôbec nebolo po prvýkrát. Ešte stále som sa dostatočne nepoučila.

… ale už ovládam ďalšie tri nové techniky ako efektívnejšie spracovávať mailbox a organizovať si pracovný život 🙂

Prečo bola moja panika zbytočná? Z jednoduchého dôvodu. Mne to vykecávanie a rozprávanie príbehov, písanie tlačových správ a budovanie vzťahov s ľuďmi skrátka ide. Neviem si pre seba predstaviť lepšiu prácu, kde by sa natoľko dokázala skĺbiť osobná sloboda v riadení si práce, pocit naplnenia z každého úspešného projektu a work-life-balance. Teda v tom prípade, že sa dokážem dostať do módu, že si ten vysoko potrebný oddych nebudem vyčítať a budem ho akceptovať ako bežnú súčasť pracovnej náplne. Jedno bez druhého skrátka nefunguje.

… ups, prepáčte, musím končiť, dochádza mi baterka 🙂