O tom, že niekedy prijímame zlé riešenia a je to lepšie ako neprijať žiadne

Bola som strachopud. Bola som prudič. Bola som ľahkovážna. Bola som priveľmi zodpovedná. Bola som príliš mnoho času v bubline.

Keď sa vo februári 2020 objavili prvé vážnejšie náznaky, že COVID-19 môže byť celosvetový problém, mávla som rukou, že Čína je ďaleko a zas sa robí veľa kriku pre nič. Keď o mesiac neskôr bolo jasné, že táto choroba je už aj v Európe a bolo vidieť prvé doslova apokalyptické zábery z Talianska, dostala som až paranoidný strach. Všetko bolo – gumené rukavice, doma ušité viacvrstvové rúško, objednané respirátory (posledné, ktoré sa ešte dali z Číny objednať), uzavretie doma a von len do obchodu. Návalové nakupovanie do zásoby. Prvý lockdown som racionálne uchopila cez potrebu ochrániť nedostatok kapacít v nemocniciach a zvýšiť šancu na záchranu všetkých, ktorí sa s týmto ochorením nebudú vedieť popasovať sami.

Doteraz je pre mňa jediným akceptovateľnými dôvodom na lockdown kapacita nemocníc a zdravotníkov. Tých naozaj potrebujeme. A áno, aj vtedy keď nemáme COVID-19.

Od marca 2020 platilo na Slovensku viacero logických aj menej logických opatrení, ktoré mali sledovať hlavný cieľ – dostať sa z pandémie k normálnemu životu čo najskôr. Nie je podstatné, či sme v danom čase a priestore mali všetky informácie, tie mali mať a mali primerane rozhodnúť tí, ktorí sú za to zodpovední.

Ja osobne nepotrebujem vedieť, akú štruktúru má vírus, potrebujem vedieť ako sa šíri a ako sa proti nemu brániť. A teda aké pravidlá dodržiavať, aby som nákazu nepriniesla domov.

Mnoho rozhodnutí, ktoré sme za minulý rok urobili, bolo spôsobených nedostatkom informácií od vedcov, pretlakom emotívnych (a nie raz zavádzajúcich) informácií od politikov. A potom ešte niečím, o čom sa v našej spoločnosti veľmi málo hovorí. Algoritmami sociálnych sietí, ktoré nás vyťahujú zo skutočnej socializácie a uzatvárajú nás v názorovej bubline.

Som presvedčená, že veľká časť používateľov internetu nevie, ako funguje Facebook a príspevky, ktoré sa nám zobrazujú na “stene”. Že v záujme zvyšovania závislosti na tejto sociálnej sieti nám zobrazuje to, čo má súvis s príspevkami, nad ktorými sme prestali scrollovať, s videami, ktoré sme si pozreli (a nemuseli byť celé), s olajkovanými fanstránkami … skrátka so všetkým, čomu sme venovali našu pozornosť.

Mám taký zvyk, že niekedy hovorím veci, ktoré idú “proti mainstreamovému prúdu”, a tak ľudia “na mojom profile” (o tom, že to vlastne nie je môj profil napíšem možno inokedy) čítali, že nesúhlasím s niektorými opatreniami, vnímam zodpovednosť médií za spôsob, akým s nami vláda mnoho mesiacov komunikovala a dnes, keď prezdieľam tento článok aj to, že si myslím, že Facebook by mal upraviť algoritmus tak, aby sme sa na ňom nemohli uzatvárať do názorových bublín.

Opatrenia z marca 2020 zachránili veľa životov. Opatrenia z jesene 2020 vyeskalovali šírenie ochorenia do náročnej a tragickej druhej vlny (aspekt prípravy nemocníc bol mimoriadne podcenený). Ulakomili sme sa na instantné riešenia. Ktoré ale nikdy úplne nefungovali tak, ako sme si predstavovali.

Faktom ostáva, že bolo prijatých veľa opatrení “nad potrebný a racionálny rámec” a zároveň veľa opatrení, ktoré základný potrebný racionálny rámec “úplne ignorovali”. Opatrenia zachránili veľa životov. Opatrenia (niekedy až tragicky) negatívne ovplyvnili veľa životov.

Nachádzame sa v momente, kedy by bolo dobré dať “na bok” všetko to, čo sme si za posledný rok mysleli, že by malo byť “nejako” a veda a skúsenosť nám ukázali, že je to vlastne úplne inak. Ani dnes neexistuje instatné riešenie na problém zvaný COVID-19. Dnes vieme, že očkovanie nezabráni prenosu vírusu na iného človeka. Dnes vieme, že očkovanie nezabráni tomu, aby prepuklo ochorenie ako také. Dnes sa ukazuje, že očkovanie vo veľmi vysokej miere prispieva k tomu, že ochorenie neprepukne do závažného priebehu a riziko, že pacient skončí v nemocnici na pľúcnej ventilácii alebo v márnici je minimálne.

COVID-19 a jeho variácie ani po zaočkovaní “všetkých” na Zemi (pravdepodobne) nezmizne.

Prijali sme niektoré riešenia, lebo sme v danom čase a priestore nemali inú možnosť. “Covidoveda” je nová vedná disciplína, ktorá ešte stále len skúma, čo sa vlastne deje. Možno o pár desiatok rokov, keď generácie po nás budú robiť analýzy “dobovej tlače” budú krútiť hlavami, prečo sme to robili takto a nie inak.

Dnes máme oveľa viac informácií o COVID-19 ako kedykoľvek predtým. Stratili sme ale ochotu debatovať s ľuďmi, ktorých názor ostal ovplyvnený vyššie spomenutými faktormi. Želala by som si, aby som sa nemusela báť. Najmä vtedy, ak existuje riešenie, len je potrebná otvorená diskusia bez “obmedzujúcich presvedčení”.

Želala by som si, aby sme dnes už mali lepšie a rozumnejšie riešenia. Aby sme nezabudli, že sme ľudia. Aby sme sa stále vedeli rozprávať. Aj o veciach, na ktoré máme odlišný názor. Nerozprávať sa je veľmi zlé riešenie.

PS: Tento mesiac sa mi zatiaľ podarilo presvedčiť jedného človeka, aby sa dal zaočkovať. Nie je to veľa, ale je to rozhodne viac ako mesiac predtým.