“Hra”, ktorá môže byť na hrane

Ak pracujete vo väčšej spoločnosti, asi ste sa už stretli s pojmami ako assessment centrum, teambuilding, skupinové školenie… súčasťou takýchto aktivít býva častokrát aj niekoľko hier, ktoré majú pomôcť vám aj kolektívu pochopiť, ako sa správame v konfliktných situáciách a ako ich riešiť.

Ja som si nedávno uvedomila, že minimálne jedna takáto hra môže viesť k hlbokému hodnotovému konfliktu na pracovisku a jej ďalšie použitie je pre mňa na úrovni “no go”. Ak sa niekedy v živote dostanem do podobnej situácie, ospravedlním sa a odídem. Pri ostatnom pokuse som si uvedomila, že ju prežívam citlivejšie ako iní a nie je to pre mňa hra.

Keď nejde o život, ide o …

No a v tejto hre “ide o život”. V jednoduchosti – máte 6 ľudí v jaskyni a môžete ich zachraňovať iba po jednom. O ľuďoch máte niekoľko informácií vrátane pohlavia, veku, povolania, rodinného zázemia a jednu extra vlastnosť. Dobrú alebo zlú.

Najskôr individuálne a neskôr ako skupina máte určiť poradie, v akom budú zachránení. Existuje však riziko, že posledný a možno aj predposledný to skrátka nezvládnu.

V tejto hre sa neviem odosobniť, keďže keď som sa jej zúčastnila aj ako “pozorovateľ” už v mladom veku. A už vtedy som si vypočula, veľmi veľa o tom, aká som “postrádateľná”, “bezcenná pre spoločnosť” a “že nič som v živote nedosiahla”. Moja chyba – našla som totiž príliš veľa spoločných znakov s jednou z postáv, o ktoré sa jednalo – žena, 19 rokov, bezdetná, študentka. Áno, ostávala som “na konci”. Smola. Skrátka sú “dôležitejšie životy”.

Pri poslednom “pokuse”, tentokrát ako člen “pozorovanej skupiny”, som sa do diskusie pokúsila vniesť prvok – pravidlá záchrany, ktoré platia po celom svete, vo všetkých záchranárskych zložkách – deti, ženy, starší ľudia, muži. Hawk. Nie je čo riešiť. (Moje individuálne poradie išlo presne v tomto režime, mala som ho do 1 minúty).

Na prvý pohľad sa môže zdať, a asi je to vo svojej podstate aj správny pohľad, že to moc prežívam a mala by som sa na to vykašľať. Z vysoka. Bude na tejto hre záležať o 5 rokov? Asi nie. Treba to pustiť z hlavy.

Obávam sa však, že to mám trochu inak. Mne tá hra ukazuje nielen prístup k problému, ale aj charakterové vlastnosti človeka. Ako pristupuje k inému názoru? Podľa čoho posudzuje iného človeka? Aký človek je pre neho hodnotný? Ako je pre mňa závažné a nepríjemné zistenie, že fakt to má veľa ľudí inak? Bola som úplne odosobnená? Nie. A nehanbím sa za to.

Zvolila som si útek

Uprostred tejto hry som utiekla. Nastal emočný únos. Racionálne si toto všetko viem povedať. Viem a chápem, prečo sa mi to stalo. Počujem a rešpektujem názor iného. Ale na úrovni “kde sa tento problém odohráva” to mám inak ako ostatní.

U mňa je to na úrovni základnej hodnoty – život a prežitie.

Na tejto úrovni nepripúšťam “kastovanie”. Žiadne. Ani vzdelanie, ani prínos spoločnosti, ani rodinný stav, ani počet detí, ani … nič. Tu platí jediné pravidlo – zachraňovať tak, aby mali všetci šancu prežiť. V poradí, ktoré je rokmi a skúsenosťami overené. Bodka.

Do skupiny som sa pri vyhodnotení vrátila a pomenovala som, čo sa stalo. Ospravedlnila som sa za reakciu.

Túto hru sa ale už nehrám.

PS: Pokojne majte iné poradie. Majte iné preferencie. Pokojne si ich “aj presaďte”. Vysporiadať sa s mojimi emóciami je na mne. Ak máte “aha” moment, tak dobrou správou pre nás všetkých je, že je len minimálna šanca, že o poradí bude rozhodovať skupina. Našťastie, toto rozhodnutie je v rukách záchranárov a nie nás. Pre pokoj mojej duše – rešpektujem rozhodnutia autorít a konám podľa toho. Hoci s nimi (niekedy) nesúhlasím.