Za dobrotu na žobrotu

Neviem, ako to máte vy, ale ja som bola vychovávaná, aby som bola milá a slušná k ľuďom. Rovnako tak mi bolo vštepované, aby som nevyvolávala konflikty a ak je to v mojich silách a možnostiach, aby som ich tlmila. A tak som aj dlhé roky robila. Hoci ako pravý býk, keď vidím „červené plátno“, tak idem, riešim 🙂

V každom prípade som sa nie raz dostala do situácie, kedy som si možno až príliš hryzla do jazyka. Aby „nedošlo ku konfliktu“ a aby sa „zmiernila situácia“ som niekedy nehovorila to, čo by som hovoriť mala a dopady správania sa iných ľudí som držala v sebe. Možno to v rámci spoločnosti zafungovalo, len trochu inak ako som plánovala.

Ak zo seba robíte pomyselný filter konfliktných situácií, časom to má vážny dopad na to, akým spôsobom vás vnímajú ľudia okolo. Tí, ktorých ste „chránili“ sú zrazu tí dobrí a vy sa ocitáte v pozícii, kedy len veľmi málo ľudí chápe, prečo ste trochu (dosť) „negatívne naladený“ voči daným osobám. V záujme pokoja ste sa rozhodli, že budete svetu ukazovať tú lepšiu stránku iných ľudí. A okolie ju naozaj videlo. Tomu sa hovorí dobre spravená práca vo vzťahoch s verejnosťou. Len nie pre vás.

Pokiaľ budete „maskovať“ negatívne situácie a nedovolíte okoliu, rodine, aby spoznalo pravú tvár človeka, potom upravujete nielen tú jeho, ale, nanešťastie, vo väčšine prípadov aj krivíte tú svoju. Je len veľmi málo osôb, ktoré pri takomto dlhodobom správaní udržia „formu britskej lady“ a nedajú na sebe nič poznať. Nezabúdajme, že je to vidieť na našich očiach, gestách a milión iných drobnostiach, ktoré skrátka neovplyvníme.

Niekedy mám takmer panický strach so stretnutia alebo kontaktu s danou osobou. Rada by som napísala túto vetu v minulom čase, ale zatiaľ to nejde. Ak o tomto stretnutí viem vopred, tak sa snažím pripraviť na všetky alternatívy, ale tým iba posilňujem svoj strach a negatívne naladenie. Dostávam sa do stavu „prednasratia“. V tomto stave mi stačí už naozaj len málo, a častokrát je to úplná banalita, a vybuchnem.

A spoločnosť, ktorú som sa snažila chrániť, bohužiaľ, vidí len ten môj „výbuch“. To ako to vo mne dlhé týždne či mesiace bublalo, som poctivo ukrývala. Možno som všetkým okolo „pomohla“, ale mojej reputácii to nijako nepridalo.

„Bude na tom záležať o päť rokov?“ to je otázka, ktorú si snažím položiť v týchto dňoch vždy, keď ma niečo začne trápiť. Najmä vo vzťahu k iným ľuďom. Ak na tom záležať nebude, potom to treba z hlavy čo najskôr dostať preč. Ak na tom záležať bude, tak sa snažím nebrániť svojim emóciám, aby si prešli „svoje kolo“, premyslím si, aký postoj chcem zaujať. Urobím rozhodnutie.

… a potom sa už len snažím to rozhodnutie nespochybňovať. Absolvovanie tejto úrovne však bude mimoriadne náročné. Čo ak som sa nerozhodla správne? Čo ak som mala aj inú možnosť … ?

Možno som sa s odstupom času nerozhodla správne. V danom momente som však použila všetky svoje vedomosti a skúsenosti na to, aby som sa rozhodla správne. A to je to podstatné.