Zmeňme slovník, zmenia sa aj naše vzťahy. Pravdepodobne

Ak sa nachádzate na tejto stránke, s najväčšou pravdepodobnosťou viete po slovensky. Zmena slovníka, ktorú v titulku navrhujem, sa netýka iného jazyka, týka sa toho, ako ho používame. Slová majú totiž úžasnú moc a práve formulácie, ktoré používame, sú častokrát dôležitejšie, ako obsah. V nesprávnej forme sa môže totiž úplne stratiť.

Ale som mu to natrela, že?!?

Existuje viacero cieľov komunikácie. Môžeme do nej ísť s cieľom dosiahnuť dohodu alebo… vyhrať nad naším oponentom? Dehonestovať ho? Zosmiešniť? Je to vôbec oponent?

Podľa mňa nie. V diskusii by sme mali toho druhého vnímať ako partnera. Rovnocenného. Ak to takto nie je, potom to nesmieme volať diskusia, pretože to má ďaleko od pravdy. A platí to aj vice versa. Ak nám druhá strana neposkytuje pocit rovnocennosti, potom je na nás, ako sa k tomu postavíme.

Ak teda súkromnú, či dnes častokrát aj verejnú komunikáciu vedieme s vnútornou pohnútkou uviesť toho druhého v negatívnom smere, dať mu “pocítiť”, že je “niečo menej ako my”, tak potom iba prehlbujeme rozdieľnosť našich postojov a (pravdepodobne) nikdy nenájdeme spoločnú reč.

Nerozumiem ti, ale snažím sa

Skúsme na pár dní odložiť slová: “On je taký a taký. To predsa nemôže myslieť vážne takýto postoj.” A nahraďme ich: “Nerozumiem ti. Nerozumiem, čo ťa vedie k takémuto postoju. Vysvetlil by si mi to, prosím?”

Je totiž elementárnym ľudským právom mať vlastný názor. Rovnako tak je elementárnym ľudským právom tento názor nahlas vysloviť. Je správne mať vlastné hodnoty, ktoré sa od iných ľudí odlišujú. JE TO V PORIADKU A JE TO SPRÁVNE.

Byť otvorený inému názoru. Byť pripravený viest diskusiu s iným človekom aj v rovine akceptácie, že sa môžem mýliť. Zostať slušný a rešpektujúci voči druhej strane. Neoplácať hodenie kameňom. To je už vyššia miera spoločenskej úcty, ktorú dnes veľmi často nevidíme.

A mňa to bolí a mrzí.

Nemám rada predsudky. Nemám rada kastovanie. Nerada robím unáhlené závery. Ale stáva sa to aj mne. Som si toho vedomá a ovplyvňuje to moje ďalšie chovanie v podobných situáciách.

Nie je hanba povedať, že druhému človeku nerozumieme. Nie je hanba povedať: “Mýlil som sa.” Nie je hanba zmeniť názor.

A prijať druhého človeka takého, aký je, rešpektovať jeho integritu a rozumieť tomu, že sme nekráčali v jeho topánkach, preto nevieme, aké to je, to je cnosť, ktorú si môžeme vypestovať.

No iba vtedy, ak to chceme.

Čo druhý človek počuje, keď ho za jeho názor onálepujeme?

Transformátor viet iných v našej mysli je vyladený našimi skúsenosťami, hodnotami, postojmi a “bublinou”, v ktorej sa pohybujeme. Veta, ktorú náš kamarát môže prijať absolútne s humorom a je pre neho úplne v poriadku, môže inému človeku ublížiť.

Ak teda hovoríme: “Ty si hlúpy,” v situácii, kedy objektívne možno povedať, že je to otázka názoru a postoja (a možno nedostatku prípadne pretlaku informácií), náš partner môže počuť: “Som lepší ako ty. Moje názory sú správne.” A v závislosti od ďalších faktorov sa v diskusii staviame do pozície “mocného”. Lebo tí, ktorí bažia po moci, sa takto budú prejavovať. Len potom to nebude skutočná moc. “Tí druhí” sa nás začnú báť a budú poslúchať iba preto, že majú strach.

V tomto smere je dlhodobejším a lepším riešením (aj pre akúkoľvek spoločnosť), ak naším cieľom bude vzájomný rešpekt.

Toto je môj “tanečný” priestor a toto zasa tvoj. Ja nevstupujem do tvojho a ty do môjho. Sme si rovní.