Ako ma nakoplo cvičiť správne oblečenie

OK, OK … kedysi to bolo strašne super. Za dva roky som schudla dvadsať kilogramov a cítila som sa mega dobre. Že som sa vrátila k vysokému číslu, a čo budem klamať, aj nejaké to kilečko-dve ešte pribudli, malo svoje racionálne aj menej racionálne dôvody. Všetko je v hlave.

Zdôvodniť si, prečo si „musím“ dať biele pečivo, prečo si „musím“ dať niečo vo fast foode, prečo „nemôžem“ cvičiť toľko, koľko by som mala … juuuj, že toho nebolo málo, čo ma blokovalo. Obmedzujúce presvedčenia sú niečo, čo nás zastavuje v dosahovaní našich cieľov. Je to odborný názov v neurolingvistike pre tzv. výhovorky, ktorými zásobujeme seba aj svoje okolie, aby sme si obránili svoju komfortnú zónu. Teriotórium, v ktorom nepociťujeme hlad, nespotíme sa pri cvičení … jediný diskomfort pociťujeme, ak sa musíme postaviť na váhu alebo keď sa zubami nechtami snažíme obliecť veľkosť 38 a ono to doslova nejde cez r*ť.

Priznať si pravdu bolí. A moc

Ono, kým sa zmestíme do nejakých tých nohavíc, prípadne šiat (v neposlednom rade do teplákov), tak to až tak nebolí. Prečnievajúci faldík zamaskujeme dlhším svetrom, upriamime pozornosť na rozkvitajúcu hrudnú oblasť – toto je jeden z tých benefitov „objemovky“ a sami pred sebou sa tvárime, že je to vlastne v poriadku a kým je to do 5 kíl, tak si vravíme, že to ešte nie je až také zlé a tých 5 kíl vieme dať bez problémov dole. Faktom však ostáva, že za ten čas si nielen zvykáme na novú váhu, ale posilňujeme si aj presvedčenia, že je v poriadku jesť to či ono a že je v poriadku „skipnúť“ cvičenie, nepostaviť sa na váhu … Všetky tieto drobnosti prispievajú k tomu, že vo výsledku sa dostaneme k váhe, ktorá doslova „bolí“ pri pohľade do zrkadla alebo pri nákupe oblečenia na príležitosť, na ktorej chceme vyzerať dobre.

Nehovoriac o tom, že ideme s ilúziou do obchodu, že ok, ak to nebudú 38-ky nohavice, tak 40-ka to zachráni a zrazu do … potrebujem 44. Ale tie nohavice musíte kúpiť, lebo v teplákoch chodiť denne medzi ľudí nie je najšťastnejší nápad. A v tomto prípade už M-kové tepláky sú skôr legíny a aj tie už majú svoje limity, všakže?

Kde začať?

Hovorí sa, že malými krokmi dosiahneme najväčšie výsledky. A tak môžete začať tak ako ja – základným návykom chodiť ráno na prechádzky. Teda presnejšie – obliecť sa ráno do športového, obuť si tenisky a vyjsť z domu. To nie je také ťažké, však? A keď už ste pred domom, poďte sa poprechádzať. Nezáleží na tom, či prejdete sto metrov na koniec ulice alebo si dáte 4 kilometre po okolí. Na začiatku je dôležité vôbec vyjsť z domu. Ak máte iPhone a Apple Watch, odporúčam sledovať kolonku „kondícia“ a zapisovať si všetky svoje chodecké tréningy. Ona bude rásť smerom hore a to je úvodná motivácia, ktorú potrebujeme, pretože takéto prechádzky nám ešte úbytok na váhe nezaručia. Tvoria však základ.

Rovnako tak možno pristúpiť k svojmu jedálničku. Najmä po 35-ke sa môže stať, že už sa (konečne) máme dostatočne rady na to, aby sme sa netýrali nízkokalorickými diétami, ktoré sľubujú oveľa viac, ako vedia dosiahnuť. Už aj vieme, že je to pre naše telo stres, ktorého máme v iných oblastiach života oveľa viac, a tak si, hádam, nebudeme dobrovoľne pridávať viac. Vyberte si obľúbenú zeleninu a nakrájajte si ju k večeri alebo obedu. Nemusí toho byť veľa. Stačí si dať jednoduchý záväzok – k jedlu si dám vždy aspoň kúsok zeleniny.

A najťažší návyk – vždy ráno sa postaviť na váhu a pozrieť sa na seba (ideálne v spodnom prádle) do zrkadla. Pochváliť sa za každú drobnosť, ktorú sme pre seba deň predtým urobili a pochváliť svoje telo, že s nami spolupracuje. To, čo nás brzdí od vysnívanej postavy nie sú naše neovládateľné chute, ale hlboko zakorenené nesprávne návyky.

Keď strácaš motiváciu, obleč sa na cvičenie inak

V mojom vnútornom svete som objavila zaujímavú vec. Keď som chodievala do fitness centra, tak som si nevedela predstaviť, že by som tam prišla iba v športovej podprsenke a legínach / kraťasoch. Skrátka by to nevyzeralo pekne. Tak som svoje „faldíky“ maskovala tričkom. Osud to tak chcel, že som si konečne upratala aj svoje domáce fitness centrum, kde ma síce nevidí nikto iný, ale ja sa v tom veľkom zrkadle vidím.

… a obliekla som si iba športovú podprsenku.

Neexistuje pre mňa lepšia motivácia, ako priznať si to, v akom stave sa moje telo nachádza. Priznať si, že vyzerám tak, ako vyzerám, práve preto, že som sa umiestnila do svojej komfornej zóny a nebolo chuti / energie sa z nej pohnúť preč.

… a potom prišla realita

Nenapadlo ma nič lepšie, ako vytiahnuť videá s cvičením a pustiť sa do nich. Malými krokmi. Vybrala som si také, ktoré majú dĺžku 30 minút, vidím tam možnosť ťažšej aj ľahšej verzie a sú cviky, ktoré som kedysi dávala bez problémov, dnes si niekedy zľahčujem aj tú najľahšiu. Ale neustále sa hýbem. A som spotená. A som unavená. A som ŠŤASTNÁ. Každým takýmto cvičením vychádzam zo svojej komfortnej zóny a pretváram ju na takú, kde mám dosť sily a energie zdolať čokoľvek, čo mi život prinesie.