O tom, že niekedy by som toho napísala tak veľa, že nakoniec nenapíšem nič

V rámci mojej rannej rutiny v týchto dňoch čítam knihu od Tima Ferrisa – Štvorhodinový pracovný týždeň. Má veľa zaujímavých myšlienok, ktoré sa viac či menej dajú aplikovať do praxe. Zatiaľ si však neviem predstaviť, že by som kontrolovala mailbox iba raz za týždeň. To by som naozaj musela byť v inej pracovnej pozícii a veľa z mojej práce by som musela delegovať na iné osoby.

Čo som si od neho ale zatiaľ zobrala je fakt, že (možno) práve písanie môže byť pre mňa cesta k tomu, aby som sa realizovala, robila zmysluplnejšie veci a aby som si nastavila režim, kde si budujem niečo svoje. Ak ma osobne poznáte, alebo ste už niečo o mojom postoji k sociálnym sieťam čítali, tak viete, že novodobé influencerstvo nie je moja šálka kávy. Instagram aj Facebook vyžadujú veľa operatívnej pozornosti, prinášajú príliš veľa rozptýlení. A to je niečo, kde sa necítim dobre.

Sem-tam, keď ma pochytí „môj moment“, že už mi chýba vlastný text na tomto webe, tak začnem uvažovať o tom, čo by som sem mohla napísať tak, aby to bolo aj pre vás, aj pre mňa prínosné. Príde niekedy viac, niekedy menej nápadov a niekedy mám pocit, že sa vo veľa veciach opakujem. Myšlienky rotujú, nechávam sa nimi trochu uniesť (lebo sú to väčšinou momenty prokrastinácie od štandardnej práce) a potom mám na stole niekoľko nápadov. Často sa ale zaseknem na tom, že sa necítim ako super odborník na danú tému a ja nemám rada neprofesionalitu.

A tak som dnes začala písať jednoducho o tom, že niekedy celý tento proces vyústi do toho, že nenapíšem žiaden blog. To ma štve viac ako keby som tých článkov vypustila každý deň päť. No dobre, toľko ich asi naraz nikdy nebude, ale mám svoj cieľ, kam sa raz chcem dostať 🙂

Dnes si teda píšem hlavne pre seba takú malú poznámku, že chytiť sa témy, spracovať ju do textu a stlačiť „Publikovať“ je pomerne jednoduchá úloha a požiadavky, ktoré si kladiem na text, sú väčšinou oveľa vyššie, ako čitateľ očakáva. A v kontexte rozpozeraného seriálu na Netflixe – nesúďme. Ani sami seba. Ste na blogu, ktorý je hlavne o mne 🙂