Naučme sa hovoriť „nie“

Ak pracujete v povolaní, kde sú vaše vedomosti vaším know-how, vlastne nemusíte mať sklad, inventúry, môžete, ale nemusíte, niekoho zamestnávať, fungujete hlavne s tým, čo máte vo svojej hlave. Po túto časť pravdepodobne so mnou súhlasíte a hovoríte si, toto áno… toto všetko znie ako výhoda.

A potom sa dostávame k druhej strane tejto mince a tou je hodnota našich služieb. Ono akosi to vychádza z našej nátury respektíve z nátury našej postkomunistickej krajiny, keď nebolo iných možností a ak sme niečo chceli, museli sme sa to naučiť robiť svojpomocne. Šťastní a šikovní to zvládli, ten zvyšok sa musel spoľahnúť na kamarátstva a barter a nejako sa to všetko prežilo. Platiť za čokoľvek, čo si môžem urobiť sám, bez ohľadu na pofidérnosť a estetiku výsledku, sa pokladalo za do neba volajúcu hlúposť. Aj dnes: „Počul si? Ten hlupák si na zariadenie bytu zavolal architekta! To ja som si zariadil a zmontoval sám a zadarmo!” 

Nech hodí do mňa kameňom ten, kto v živote nebol súčasťou tejto debaty. Nikto však už nepozerá na benefity toho, že sa človek spoľahol na profesionálnu službu. Že byt má efektívne zariadený, priestor využitý, nepotkýňa sa o nábytok a cíti sa v ňom dobre a harmonicky. Že mu skrátka táto investícia stála za to. A že možno on je profesionál v reklame a za ten čas, čo by sa venoval bytu, poskytol skvelú službu zákazníkovi, ktorý ho doporučí ďalším dvom a tak si zabezpečuje živobytie a stáva sa vo svojom odbore stále lepším.

Náš problém je, že vidíme hodnotu vecí iba cez prizmu peňazí alebo toho, čo za to hneď a teraz. Je pre nás ťažké vidieť benefity, ktoré prídu až za dlhší čas. Toto podľa môjho pozorovania skutočne úspešní ľudia neriešia. Hľadajú profesionálov a zveria im do rúk prácu, ktorú potrebujú mať dobre urobenú a oni sa sústredia na svoju špecializáciu. Potiaľto by sme mohli povedať, veď dobre…každý po svojom. Ale už roky rokúce sa v povolaniach pracujúcim v duševnom priestore rozmohol taký “nešvar“.

Situácia, kedy priatelia, známi, susedia, ktokoľvek vo Vašom okolí, považuje know-how za verejne dostupnú službu. V zmysle „ale ja chcem len poradiť v tejto právnej veci, ja chcem len zariadiť obývačku…ja chcem len návrh kampane a urobím si to sám…“ Alebo rovno, ak ste terapeut, právnik, lekár – “daj mi diagnózu a čo mám s tým robiť” ideálne cez telefón, alebo na schodisku v paneláku.

Ak sa citlivo ohradíte, že na toto potrebujete čas a priestor, aby si u vás dohodli konzultáciu, pretože to je reálna práca, v tej chvíli sa stávate úhlavným neochotným, sebeckým nepriateľom, čo nechce dať to, čo má zadarmo.

Čo znamená „ZADARMO“?

Rada by som aspoň trochu osvetlila problematiku toho “zadarmo”. Každý človek, ktorý pracuje s nehmotnou službou, musí túto službu najprv buď vymyslieť, naštudovať, sprocesovať, aktualizovať, znovu študovať, opravovať, meniť a milion ďalších vecí, ktoré nie sú vidieť. Roky a hodiny strávené štúdiom a inováciou skrátka nie sú “tovar na sklade”. Je to duševná práca.

A rovnako ako predavač, ktorý za hodinu svojej práce pýta peniaze a pri ňom sa nikto nerozčúli, pýta si peniaze aj ten, kto nepredáva veci, ale vedomosti. Pokiaľ sa pozeráme na hráča na violoncello a odfrkneme, že za to fidlikanie berú toľko peňazí, skúsme sa na to violoncello naučiť hrať. Skúsme rovnako si naštudovať zákonník, zdravovedu a takto by som mohla o tom hovoriť dookola.

Úctu k ľudskej práci a profesii prejavujeme aj tým, že si vážime čas druhého a spýtame sa vopred na cenu. Veľakrát to pre vás urobia radi za zvýhodnených podmienok, ale ani oni nie sú bezodné studnice. Aj dávanie zadarmo má svoje medze. Ak ste takýto pracovník s duševnou činnosťou, musíte sa pozrieť pravde do očí a naučiť sa dávať hranice svojim blízkym. Ponúknuť im možno lepšie podmienky, ale odmietať konzultovať nad vínom. Asi najťažšie pre nás bude naučiť sa povedať nie.

„NIE“ je celá veta

Ako zvyknem hovoriť, “NIE” je celá veta. Žiadne prídavne vysvetľovanie, žiadne ospravednenie. Skrátka nie. A viem, že to bude bolieť. Ak sú to skutoční priatelia, ocenia zvýhodnenú sadzbu a radi zaplatia, pretože si vás vážia. Tí, čo sa nahnevajú a odídu, tak im s láskou zakývajte. Priateľstvo nemôže stáť na tom, že ja vždy vyhoviem. Tomu sa hovorí balans. Nevravím, že hneď, keď sa vás niekto na niečo opýta, máte mu do rúk vraziť cenník.

Na začiatku, keď sa biznis/služba rozbieha, je fajn niekedy zainvestovať a vybudovať si dobrý vzťah, kde si potom budete vedieť recipročne pomôcť. Ale nezabúdajte na balans. V zmysle toho, že akonáhle pocítite nevôľu v niektorom vzťahu a prosby o službičky budú brané ako samozrejmosť, naviac sa po odmietnutí stretnete s agresívnou odozvou, prehodnodnoťte tieto vzťahy. Asi nikto z nás nestojí o priateľstvá, ktoré fungujú len keď poslúchame a hovoríme áno…

ZDROJ: Bronislava Svrčková, etikoterapeut & kouč, dobrykouc.sk