O tom, prečo som strašný pacient

Neviem, ako je to u vás, ale u mňa je doba, keď som chorá úplne strašné obdobie. Nie preto, že by som vnímala veci ako prechladnutie, chrípka, angína ako nejakú pohromu alebo pre zmenu na veľmi ľahkú váhu. Rešpektujem to, že telo potrebuje priestor na to, aby sa dalo do kopy a zregenerovalo. Len moja hlava sa „nudí“ a vymýšľa.

Ležanie len tak na pohovke je pre mňa absolútna katastrofa. Buď si ľahnem, že chcem spať alebo si ľahnem, lebo čítam knihu prípadne pozerám televíziu. Hmm, ale ľahnúť si na „príkaz“ to už je iná šálka kávy. Hoci som totálne nemohúca, v tom momente sa hlava rozbehne a súbežne s ňou aj vrtuľa veď viete kde. Zjednoduším to – nevládzem absolútne nič, ale potrebujem niečo robiť.

Takto nejako prebiehali aj moje posledné dni. V stredu som sa len cítila unavená a prisudzovala som to skorému rannému vstávaniu a slušnému pracovnému výkonu. Vo štvrtok sa ohlásili bolesťou obe kolená. To som už tušila, že nie je všetko v súlade s kostolným poriadkom, ale veď v piatok mám home office, budem pracovať z pohodlia domova a keď bude zle, tak si skrátka ľahnem a oddýchnem. V piatok som ešte nabrala odvahu a vybehla na dentálnu hygienu. Ráno. O 7.00 už som bola v kresle. Nerobte to. Nechoďte na dentálnu hygienu nevyspatí, unavení a s potenciálom choroby. Všetko bolí trikrát toľko.

Potom už veci nabrali pomerne rýchly spád – po návrate domov rovno presun do polohy ležmo, dve hodiny výdatného spánku, po ktorom som sa zobudila na to, že neviem dýchať nosom. Dutiny a celková slabosť. Tento stav sa zhoršoval a v sobotu som už volala do práce, že určite v pondelok a utorok potrebujem byť na home office, lebo nechcem riskovať nakazenie kolegov. Tak sa liečim. Svojím spôsobom. V utorok som požiadala o dovolenku na štvrtok a piatok na úplné doliečenie, lebo som to necítila. Dnes ešte nie som v tip-top forme, ale už je to výrazne lepšie.

Veselou časťou tejto mojej choroby je, že napriek môjmu pravidelnému pobytu v polohe ležmo, celkom slušne čistím pracovný mailbox, priebežne upratujem (lebo pri žehlení je najlepšie naparovanie dutín), nehovoriac o tom, že včera som mala v ruke aj vŕtačku a pracovala som na projekte, ktorý už viac ako dva mesiace odkladám.

Nie som hrdina a ani vy nebuďte, keď sa cítite chorí. Ale moja hlava a moje telo potrebujú nejaké projekty, aby nezleniveli a pokiaľ to stav umožňuje, tak „niečo malé“ priebežne potrebujem spraviť. Možno je to príprava na pozíciu „mama“, ktorá, verím, mi raz bude dopriata 🙂

Buďte zrdaví.